Spomienky Bernarda Jánoša

K prvému svätému prijímaniu dostávali deti aj topánky

Pri návšteve syna a jeho rodiny v Bratislave idem na svätú omšu k vám saleziánom na Trnávku. Vždy prichádzam skôr, aby som si mohol sadnúť. V hlave sa mi vynoria spomienky na časy, keď som tento kostol navštevoval ešte ako dieťa. Bolo to v rokoch 1945 – 1951, v mojich 2 – 8 rokoch.

Rád spomínam, ako sme chodili do herne pod kostolom. Hrával sa tam stolný tenis, stolný futbal a iné stolné hry. Navštevovali sme aj divadelné predstavenia. Odmenou za účasť na sv. omši bol vstup do herne. Každé dieťa malo preukaz, do ktorého sa značila prítomnosť na sv. omši. V letných mesiacoch sa vonku hrávali loptové hry, v  zime nám zasa saleziáni s rodičmi pripravili ľadovú plochu. K prvému svätému prijímaniu saleziáni zakúpili chudobným deťom obleky i topánky.

S rodičmi sme bývali vo Vistre kolónii, terajšej Mierovej kolónii. Do školy a do kostola sme chodili peši cez pole za každého počasia. Niekedy, keď sme prišli veľmi skoro, zastavili sme sa na fare a až potom sme išli na vyučovanie. Ráno, 14. apríla 1950 (po Barbarskej noci) sme chceli s mojím spolužiakom Hrmom navštíviť dona Jablonického. Aké nepríjemné prekvapenie nás čakalo, keď sme našli všetky izby boli pootvárané a veci porozhadzované. Boli sme veľmi vystrašení a plní strachu sme dúfali, že niekoho nájdeme v kostole. Nebolo tam ani človiečika. Vyplašení sme utekali do školy. I teraz mi pri tejto spomienke naskakujú zimomriavky na koži. Ďalší silný moment bol, že sv. kríže, ktoré viseli v triedach na stenách, jedného dňa zmizli a pani učiteľku sem sa museli naučiť oslovovať súdružka učiteľka.

V tom istom čase bol môj najstarší brat zo školy na športovom sústredení vo Vysokých Tatrách. Keďže vtedy sa už vedelo, že naši saleziáni sú v Podolínci, zopár žiakov sa tam vybralo bez ohlásenia svojim vedúcim. Keď sa vrátili naspäť, boli vyšetrovaní už na sústredení, potom znova v škole. Nepríjemnosti mali i rodičia v práci. Brat sa celkovo dobre učil a bol vybraný a doporučený učiteľmi na gymnázium. No po incidente s vyšetrovaním ho komisia, ktorá umiestňovala žiakov do škôl, zaradila za baníckeho učňa. Cez prázdniny ale tak nešťastne spadol z bicykla, že si polámal obe ruky a kľúčnu kosť. Zo zdravotných dôvodov nemohol nastúpiť do baní, a tak sa vyučil za jemnomechanika.

Spomienky Jozefa Haulíka

Ako to vyzeralo na mieste farskej záhrady

Aj po druhej svetovej vojne bola na Dornkappli bieda. Táto štvrť sa skladala prevažne z chudobných robotníckych rodín, spravidla s viacerými deťmi. Saleziáni, ktorí tu boli, vedeli veľmi dobre vypozorovať, kde je bieda. Tam, kde je teraz farská záhrada a jablone, bol pôvodne marhuľový sad. Z druhej strany murovaného plota bolo hospodárstvo. Celá časť vedľa futbalového ihriska až po Krasinského bola poľnohospodárska pôda. Saleziáni zabezpečili, že sa tam pracovalo – sadili sa zemiaky, chovali sa prasatá, hydina, holuby atď. A akonáhle videli, že sa niekde hladuje, tak zabili prasa a do tej rodiny išlo mäso, geletky masti (geletka – drevená nádoba na mlieko, bryndzu a iné mliečne výrobky) a počas sezóny marhule. Matky ich potom zavárali. Saleziáni takto pomáhali zvládnuť situáciu rodinám jednak psychicky a takisto aj materiálne. Keď bol po vojne lístkový systém, tak táto pomoc fungovala rovnako.

Na hospodárstve pracovali koadjútori a bratia laici. Mimo toho tu bol kostolník a cez deň, keď kňazi nemali iné povinnosti, tak aby sa nenudili, tam pracovali aj oni.

Spomienky Heleny Semíkovej (rod. Žižkovej)

Ako to bolo s dopravou

My sme chodili do mesta vlakom. Potom pridali autobus, ktorý začal premávať, lebo na letisku bola vojenská škola. Autobus chodil raz za hodinu. A keď nešiel vlak alebo autobus, tak sme do mesta išli aj pešo. Vlaková zastávka bola tam, kde je teraz podjazd. Ten vtedy ešte nebol. Zastávka sa volala Bratislava cintorín.

Keď bola cez vojnu evakuácia, tak sa hovorilo, že nech kto môže odíde. Muži však zostali na Dornkappli, lebo boli mestskými zamestnancami. Keď sme boli na posviacke kostola, tak všetko bolo nedokončené, lebo neboli peniaze. Do školy som začala chodiť v 1946 do budovy, kde je teraz Rodinné centrum Mamy Margity. V škole bolo harmónium (viachlasý vzduchový klávesový nástroj podobný organu) a pán farár povolil, aby som tam chodila ťahať mechy. Za jeden rok som urobila dva ročníky. Tu (v škole pozn. red.) bol spevokol Slavín, ktorý viedol pán učiteľ Gál.

Spomienky Štefana Zaťoviča

Škola

Meštianka, teda meštianska škola, bola tu na poschodí toho rohového domu. Prišli sme sem (na Trnávku) v roku 1942. No a keď prišiel školský rok, tak sme išli do školy. Brat išiel do toho holubníka, sestra išla do tej meštianky a mňa poslali do ľudovej školy, teda do 5 triedy. Keď som prišiel do školy, pozerám a vidím – 1.,2.,3.,4. trieda. Piata nikde. Tak som prišiel do tretej triedy na samom konci chodby a sadol som si tam. Chodil som normálne do školy a raz keď robili prezenčku, tak hovorí učiteľka, že ako to, že som tu, keď nie som v evidencií. Po 2 týždňoch prišiel nejaký žiak a hovorí „počúvajte, nemáte tu Zaťoviča“? No a vtedy som sa dozvedel, že tá 5B trieda je na poschodí.

A poslovenčovali sa maďarské mená. Tuto na rohu bývali Dermokovci (čo bolo maďarské meno). A oni sa premenovali na Tatranských. Hovorili mu Žabo (jednému z rodiny pozn. red.). Taký vždy bledý chlapec to bol.

Spomienky Štefana Janáčka

Tie roky povojnové a ako saleziáni hrali futbal v reverendách

Celá situácia na Dornkappli bola iná ako teraz. Tam, kde je dnes vchod do kostola, bola jama. Do kostola sa vchádzalo bokom po schodišti priamo pred oltár. Po polnočnej svätej omši sme chodievali ako chlapci do jamy, tam sme sa stretli a zaželali sme si Vianočné sviatky. Na to mám krásne spomienky. Spravidla každý rok snežilo – to boli úžasné chumáče snehu, ktoré padali. Na druhý deň už boli Vianoce, narodenie Krista Pána, potom svätého Štefana a ešte sa svätil aj sviatok svätého Jána. To sa potom zrušilo a zo svätého Štefana sa spravil 1. sviatok Vianočný a potom 2. sviatok Vianočný. To sa všetko pomenilo.

Na prelome rokov 1941/1942 bol saleziánsky ústav veľmi činný. V nedeľu dopoludnia bývali 3 sväté omše. Prvá bola 7:30, potom o 9:00 a tretia o 11:00. My chlapci sme väčšinou chodili na 9:00 a potom sme išli do terajšej sály. Tu boli ping-pongové stoly a bola obrovská účasť. Stolný futbal, šachy a dáma sa tu veselo hrávali. Bolo tu veľké množstvo ľudí.

Trnávka žila osobitnejšie oproti mestu Bratislava, pretože to bola okrajová štvrť a bývalo tu veľa robotníctva. Tá ulica, čo je vedľa ihriska, tak tam boli štvorcové mestské domy. Boli to malé domky, kde bývali asi 4 rodiny, takže všetko z tých mladých ľudí chodilo sem.

Hrával sa tu futbal. Bolo zaujímavé, že vtedy Saleziáni, ktorí tu s nami pracovali a žili, ešte nosili reverendy. Keď sa hral futbal na ihrisku, ktoré tu stále je, tak hrali tiež v reverendách. Proste si ich zdvihli a behali. Bolo to tu živé a veľmi dobre fungujúce.

Spomienky Františka Zaťoviča

Miništranti museli vedieť odpovedať po latinsky

Ako sedemročný som prvý raz mohol ísť miništrovať. Predtým sme sa však museli naučiť odpovedať po latinsky. Až ked ma vyskúšali, ma pripustili ďalej. Ešte som ani veľmi nevedel čítať, ale tieto odpovede po latinsky som vedel všetky. Keď sme chodili miništrovať, tak sme mali takú knižku. Bol to vlastne kalendárik a do neho sa dávali pečiatky vždy, keď sme prišli. Kňazi tento kalendárik hodnotili ako dobrú vec. Čo sa týka organistu, ten vtedy hrával málo alebo vôbec. V sále pod kostolom boli ping-pongové stoly, usporiadali sa súťaže, vonku sa hral futbal a divadlá. Divadlo sa organizovalo veľmi často. Potom, čo zobrali ŠTBáci kňazov preč, vybrakovali aj všetky kulisy. A tie boli krásne, veď nakoniec ich dali do štátnych divadiel.

 

Vtedy to bol pekný deň. Namiesto miništrovania som našiel na ulici veľa starých „RN“ áut (Praga RN – stredný nákladný automobil) a mužov v dlhých kožákoch (ŠTB). Tí zobrali saleziánov. Kostolník vyšiel von, bol dobitý, dokrvavený.Zbili ho za to, že zvonil na poplach. Bolo to vtedy celoštátne zobratie kňazov (akcia K).

Spomienky Františka Zaťoviča

Prečo sa Trnávka volala Mexiko?

Keď išli stavať v meste, tak chudobných vysťahovali na Mexiko. Ľudia sa vo večerných hodinách báli chodiť po ulici, ale nikomu sa vlastne nič nestalo. Boli to len ohováračky. Vtedajšie obyvateľstvo sa nahrnulo sem z podhradia a iných častí mesta. Neviem, prečo sa to volá Mexiko, to bolo také ródeo.

Spomienky Štefana Janáčeka

A ako to bolo s Mierovou kolóniou?

Tehelné pole sa volalo Ziegelfeld. Všetko malo odvodené nejaké meno. Napr. Vydrica. To teraz má celkom iný význam ako kedysi. Vydrická ulica – tam sa každý bohatší tlačí. Tam bývala chudoba a to potom prechádzalo do týchto robotníckych štvrtí ako bola Dornkappel, potom Trnávka, niektorí to volali Mexiko. Potom postavili Vistru kolóniu (terajšia Mierová kolónia). My sme v rámci farností patrili sem. Vistru kolóniu postavil podnik Dynamit Nobel ešte pred vojnou. Názov dostala podľa jednej z častí Dynamit Nobel (Dimitrovky, terajší Istrochem). Dynamitka spravila pre zamestnancov ubytovanie – Vistra kolóniu. Potom sa to premenovalo na Mierovú kolóniu a tak sa to volá doteraz. Z Mierovej kolónie vyšli viaceré významné osobnosti a úžasne skromní, múdri, milí a vyštudovaní ľudia.

Chceš nás podporiť?

Systém dlhodobého darcovstva na Trnávke.