Aj po druhej svetovej vojne bola na Dornkappli bieda. Táto štvrť sa skladala prevažne z chudobných robotníckych rodín, spravidla s viacerými deťmi. Saleziáni, ktorí tu boli, vedeli veľmi dobre vypozorovať, kde je bieda. Tam, kde je teraz farská záhrada a jablone, bol pôvodne marhuľový sad. Z druhej strany murovaného plota bolo hospodárstvo. Celá časť vedľa futbalového ihriska až po Krasinského bola poľnohospodárska pôda. Saleziáni zabezpečili, že sa tam pracovalo – sadili sa zemiaky, chovali sa prasatá, hydina, holuby atď. A akonáhle videli, že sa niekde hladuje, tak zabili prasa a do tej rodiny išlo mäso, geletky masti (geletka – drevená nádoba na mlieko, bryndzu a iné mliečne výrobky) a počas sezóny marhule. Matky ich potom zavárali. Saleziáni takto pomáhali zvládnuť situáciu rodinám jednak psychicky a takisto aj materiálne. Keď bol po vojne lístkový systém, tak táto pomoc fungovala rovnako.

Na hospodárstve pracovali koadjútori a bratia laici. Mimo toho tu bol kostolník a cez deň, keď kňazi nemali iné povinnosti, tak aby sa nenudili, tam pracovali aj oni.

Meštianka, teda meštianska škola, bola tu na poschodí toho rohového domu. Prišli sme sem (na Trnávku) v roku 1942. No a keď prišiel školský rok, tak sme išli do školy. Brat išiel do toho holubníka, sestra išla do tej meštianky a mňa poslali do ľudovej školy, teda do 5 triedy. Keď som prišiel do školy, pozerám a vidím – 1.,2.,3.,4. trieda. Piata nikde. Tak som prišiel do tretej triedy na samom konci chodby a sadol som si tam. Chodil som normálne do školy a raz keď robili prezenčku, tak hovorí učiteľka, že ako to, že som tu, keď nie som v evidencií. Po 2 týždňoch prišiel nejaký žiak a hovorí „počúvajte, nemáte tu Zaťoviča“? No a vtedy som sa dozvedel, že tá 5B trieda je na poschodí.

A poslovenčovali sa maďarské mená. Tuto na rohu bývali Dermokovci (čo bolo maďarské meno). A oni sa premenovali na Tatranských. Hovorili mu Žabo (jednému z rodiny pozn. red.). Taký vždy bledý chlapec to bol.

Ako sedemročný som prvý raz mohol ísť miništrovať. Predtým sme sa však museli naučiť odpovedať po latinsky. Až ked ma vyskúšali, ma pripustili ďalej. Ešte som ani veľmi nevedel čítať, ale tieto odpovede po latinsky som vedel všetky. Keď sme chodili miništrovať, tak sme mali takú knižku. Bol to vlastne kalendárik a do neho sa dávali pečiatky vždy, keď sme prišli. Kňazi tento kalendárik hodnotili ako dobrú vec. Čo sa týka organistu, ten vtedy hrával málo alebo vôbec. V sále pod kostolom boli ping-pongové stoly, usporiadali sa súťaže, vonku sa hral futbal a divadlá. Divadlo sa organizovalo veľmi často. Potom, čo zobrali ŠTBáci kňazov preč, vybrakovali aj všetky kulisy. A tie boli krásne, veď nakoniec ich dali do štátnych divadiel.

Vtedy to bol pekný deň. Namiesto miništrovania som našiel na ulici veľa starých „RN“ áut (Praga RN – stredný nákladný automobil) a mužov v dlhých kožákoch (ŠTB). Tí zobrali saleziánov. Kostolník vyšiel von, bol dobitý, dokrvavený.Zbili ho za to, že zvonil na poplach. Bolo to vtedy celoštátne zobratie kňazov (akcia K).

Tehelné pole sa volalo Ziegelfeld. Všetko malo odvodené nejaké meno. Napr. Vydrica. To teraz má celkom iný význam ako kedysi. Vydrická ulica – tam sa každý bohatší tlačí. Tam bývala chudoba a to potom prechádzalo do týchto robotníckych štvrtí ako bola Dornkappel, potom Trnávka, niektorí to volali Mexiko. Potom postavili Vistru kolóniu (terajšia Mierová kolónia). My sme v rámci farností patrili sem. Vistru kolóniu postavil podnik Dynamit Nobel ešte pred vojnou. Názov dostala podľa jednej z častí Dynamit Nobel (Dimitrovky, terajší Istrochem). Dynamitka spravila pre zamestnancov ubytovanie – Vistra kolóniu. Potom sa to premenovalo na Mierovú kolóniu a tak sa to volá doteraz. Z Mierovej kolónie vyšli viaceré významné osobnosti a úžasne skromní, múdri, milí a vyštudovaní ľudia.

Všetci poznáme don Vojtecha Zemana, ktorý pôsobí v Saleziánskom diele na Trnávke už dlhé roky. Veľkú časť svojho života prežil v zahraničí, kde sa rôznymi spôsobmi staral o slovákov ale aj domácich krajanov. O tomto všetkom sám napísal knihu, ktorú vám ponúkame vo forme eknihy. Vojtech Zeman : Moje príbehy.