Premeny chrámu

Počas školského roka 2018/2019 sme mali možnosť vstúpiť do experimentálneho pilotného projektu Pôstne Plátno z dielne študentky grafiky Kláry Štefanovičovej v kostole sv. Jána Bosca v Bratislave – Trnávke. Realizácia tohto projektu predstavovala polročný proces hľadania, ako pochopiť chrám novými očami v jeho liturgickej funkčnosti a ako nadviazať na dlhé stáročia žitú prax premeny chrámu počas striedania liturgických období.

Premeny chrámu v histórii môžeme pozorovať napríklad na gotických tabuľových oltároch, ktoré sa otvárali/zatvárali počas príslušných liturgických období. Premena priestoru spočíva(la) aj v striedaní, obmieňaní liturgických farieb na ornátoch a liturgických textíliach. Premenlivosť chrámového priestoru dokazujú i rôzne otvory v stropoch, háčiky, skrutky, kladky, ktoré vieme dnes nájsť už i v gotických kostoloch. Cez tieto otvory sa pri rôznych príležitostiach, napríklad spúštali sochy holubíc (na sviatok zoslania Ducha Svätého), vyťahovali sa sochy Ježiša Krista či Panny Márie (sviatky Nanebovstúpenia a Nenebovzatia) a podobne. Vieme na túto prax tvorivo nadviazať v dnešnej dobe? A je to vôbec želateľné a možné?

Skôr než sa pokúsim o odpovede, pár slov k nášmu kostolu na Trnávke. Kostol sv. Jána Bosca je pre mnohých z nás úzko spojený so životnými príbehmi, sviatosťami, komunitou. Samotná budova má v sebe mnoho výhod a potenciálov, ktoré mu vložili do vienka v období funkcionalizmu (30. roky 20. storočia) jeho autori. Jednou z kľúčových charakteristík je jeho presvetlenie cez vysoké a pravidelne radené okná. Do priestoru chrámu sa tak dostáva dostatok denného svetla počas dňa. Neprehliadnuteľnými objektami v našom chráme sú pôvodné mramorové biele oltáre.Výrazným potenciálom je tiež možnosť pracovať s troma konštrukciami, na ktorých boli v minulosti umiestnené lustre. Na každej z týchto konštrukcií je dnes fungujúci manuálny naviják s oceľovým lanom. Na jednej z nich bolo zavesené i spomínané Pôstne plátno.

Aké výzvy môžu náš chrám do budúcnosti čakať? Budem písať ako niekto, kto má možnosť takmer každý deň byť účastný služby miništrovania – teda hýbať sa pri oltári a nechať intenzívne na seba pôsobiť celý sakrálny/liturgický priestor.

Cesta vedie cez postupné a malé kroky. Každú zmenu musí však sprevádzať jej vysvetlenie miestnemu spoločenstvu veriacich. Napríklad nedávno sme po dohode so saleziánmi presunuli s partiou dobrovoľníkov krstiteľnicu. Chceme tak ukázať a zdôrazniť dôležitosť sviatosti krstu – pre nepokrstených, ako aj pre pokrstených. Naše nové baptistérium bolo vytvorené jednoduchým premiestením krstiteľnice do samostatného priestoru vľavo pri vstupe pri schodoch. Krstiteľnica dlho stála na nedôstojnom mieste, ktoré malo iba pragmatickú funkciu v duchu ,,aby to nebolo ďaleko” . Na svojom pôvodnom mieste bola taktiež opticky ,,utláčaná” speváckym zborom, reproduktormi či ostatným chrámovým mobiliárom. Takže teraz prinútením krstiaceho, krsteného a prítomného spoločenstva putovať až ku krstiteľnici môžeme zdôrazniť ten pohyb a premenu priestoru cez naše fyzické premiestňovanie sa v chráme. Vlastným krstným priestorom pri vstupe do chrámu sa pokúšame zdôrazniť  centrálnu rolu krstu nielen na počiatku nášho kresťanského života, ale ako miesto prameňa, základ vyznania viery odkiaľ vždy znovu začíname, keď chceme obnoviť náš život nasledovania Ježiša Krista.

Ďalšou výzvou v kapitole premeny nášho chrámu na Trnávke by mohla byť úvaha o tom, čo s naším oltárnym triptychom (trojobrazom), ktorý nerešpektuje tvaroslovie architektúry chrámu a výtvarne je veľmi slabý, zodpovedajúci kategórií náboženského gýču. Ďalšou výzvou je vysporiadať sa s textíliami zakrývajúce tvar oltárnej dosky z travertínu, neesteticky otvorené dvere do sakristie a do skladu, či robotický dvojparazit v podobe čiernych reproduktorov na stojanoch v presbytériu. To všetko sú výzvy smerujúce k tomu, ako prehĺbiť kvalitu a krásu nášho trnavkárskeho sakrálneho priestoru. Je to veľká výzva, kde platí skúsenosť, že kostol je zrkadlom daného spoločenstva.

Dnes v Cirkvi máme pred sebou pokušenie tzv. muzealizmu (od slova múzeum). Toto pokušenie spočíva v tom, že chrám chápeme ako nedotknuteľnú voskovú figurínu, ktorej sa nesmieme dotýkať, meniť jej polohy, všetko pekne nedoktnuteľne, lebo ,,furt to tak bolo” . História však dokazuje, že to tak furt nebolo. Napríklad skúsme si predstaviť gotickú katedrálu – bratislavský Dóm sv. Martina bez lavíc na sedenie – tie prišli až v baroku. V kostoloch sa totiž voľakedy primárne len stálo (v pravoslávnych chrámoch to pretrváva podnes). Vedeli by sme si predstaviť napríklad takto bez lavíc i náš kostol na Trnávke?

Významným prvkom pri výtvarno-architektonickom stvárnení sakrálneho priestoru je svetlo. V tomto bode má náš kostol veľký potenciál. Stojí tu pred nami výzva pochopiť svetlo a osvetlenie ako ,,stavebný materiál” , s ktorým sa dá tvorivo pracovať. Prečo by mali byť vždy zapálené všetky svetlá? Nedosiahla by sa lepšia a uzobranejšia atmosféra tým, že by sme pracovali s tmou, šerom ako vyvážanému protikladu k svetlu? Svetlo sa spolupodieľa na vytvorení atmosféry v chráme, napomáha koncentrácii či sústredeniu sa.

Ako ešte inak môžeme obnoviť a prehĺbiť náš prístup k sakrálnemu priestoru? Každé leto zažívajú deti a mladí z nášho spoločenstva letné tábory, kde nechýba ani denné slávenie sv. omše. Na táboroch však žiadny kostol nie je. Vždy tam – čo sa týka priestoru – improvizujeme. Je to veľká výzva. Liturgický priestor vytvoríme rozostavením ľudí v priestore. Scenériou býva lúka, zrúcaniny kostolov či kravínov či podzemná klubovňa. Teším sa ak raz k tomu pribudne zažitie slávenia sv. omše i z jaskyne, z tmavého lesa, z brehu jazera či z púšte. Tam na tábore  si budeme môcť zažiť  tú najzákladnejšiu vrstvu chápania svätej omše. A ktovie, možno nám tieto skúsenosti prinesú nejaký nový pohľad na náš domovský kostol na Trnávke, ktorý mnohí máme veľmi radi.
Autorom tohto textu je Michal Žák, autor fotiek Lukáš Nocar, autor kresieb a skíc Michal Žák.

 

Chceš nás podporiť?

Systém dlhodobého darcovstva na Trnávke.