Nájdenie podstaty animátorstva

Autorom textu je Martin Fedorko.

Uhorkový týždeň v našom oratku počas saleziánskej dovolenky využila partia animátorov na vyskúšanie čohosi nového… pripravili prímestský tábor pre rómske deti. A nie len tak hocijaký tabor – išli totiž priamo do centra diania, do dediny Lomnička (blízko Podolínca), ktorá je dnes už kompletne rómska.

Celé to „spískal” náš animátor Jurgen, ktorý zastrešoval prípravu tábora, oslovil animátorov, vybavil miesto a komunikoval so Školskými sestrami sv. Františka, ktoré vedú Centrum voľného času v Lomničke. A nemal to jednoduché… po celý čas viseli nad táborom otázniky. Najprv nevedel, či mu jeho idea vyjde a sestry budú takému nápadu otvorené. A stal sa presný opak, sestry iniciatívu vrelo privítali. Následne bolo treba zohnať animátorov – chcel cca. desiatich. Dal deadline na prihlásenie, a až do posledných dní mal prihlásených len troch. Na poslednú chvíľku sa situácia zmenila a dosiahol požadovaný počet odhodlaných, ktorí chceli ísť v ústrety novým výzv alebo nie tak celkom. Vlastne sa našla partia celkom ustráchaných animátorov, plných neistoty. Mnohí (vrátane mňa) váhali, či svoju účasť nakoniec nezrušia.

Pán si však svoje diela chráni, a tak sme sa nakoniec predsalen zozbierali – skoro plný počet – deviati animátori, Spolok Odvahy. Skoro ako Spoločenstvo Prsteňa, máličko zdramatizovane. Aj keď s trochou nadsázky by sa paralela s cestou do Mordoru určite našla.

Všetko však prebehlo s veľkým Božím požehnaním, cítili sme ho každý deň. Či už keď sme doťahovali detaily programu, ktoré sme v dôsledku pre nás neznámej výzvy nevedeli vopred pripraviť dostatočne podrobne. Alebo keď sa na nás rozbehol húf detí, silno túžiaci po objatí, pri ktorom sme úporne prečesávali vlásky, či na nás z nich niečo neskočí. Alebo počas nízkoprahu, keď sme len operatívne hádali, ako najlepšie pripraviť aktivity pre vyše sto detí naraz. Alebo počas samotného tábora, keď nám boli zverené veľmi talentované a šikovné deti, ktoré nás brali za veľké vzory.

Každý jeden deň bol veľkou skúškou našej výdrže a zároveň bol veľkou skúsenosťou Božieho dotyku. Boh sa rád zjavuje skrze chudobných a nám sa to tak, myslím, celý týždeň potvrdzovalo. Videli sme chudobu, akú v našom okolí ťažko nájdete, ale zároveň sme videli radosť a vďačnosť detí, ktorá je dnes už vzácna. Myslím, že sme po celý čas nachádzali dôležitú vec – podstatu animátorstva. To, že byť animátorom nie je titul, ani niečo čím sa máme pýšiť pred kamarátmi a známymi. Byť animátorom je povolanie od Pána Boha, je to služba mladým a … chudobným.

Na záver male povzbudenie – mnohí animátori ste sledovali “storky” na Instagrame, alebo čítali naše články. Možno ste si vraveli, že také niečo by ste nedali. Netreba sa báť. Nie, nie sme druhé Matky Terezy (hoci naše dievčatá sa už ku koncu na ňu začali podobať ), ani nejakí supermani. Zvládol by to každý z vás. Budúci rok sa ide zas, pridajte sa. A nebojte, Pán sa stará o svojich služobníkov a neopúšta ich.

Viac fotiek nájdete na našom Flickr účte.

Chceš nás podporiť?

Systém dlhodobého darcovstva na Trnávke.