Mladí na periférii Bratislavy

Autorom textu je Martin Fedorko.

Keď som v minulosti počul slovo chudoba na periférii miest, väčšinou sa mi v mysli vynorili obrázky slumu v Afrike alebo chudobných predmestí indických miest. Ani som nerozmýšľal nad tým, že aj v Bratislave môžu byť periférie, na ktorých sa žije na výrazne nižšej úrovni ako je štandard. A tiež som sa nezamýšľal nad tým, aký život tam žijú mladí ľudia a deti. Keď opustíte svoju malú bublinu a otvoríte oči, často objavíte svety, o ktorých ste ani len netušili. Bolo to tak aj v mojom prípade, keď mi Janko Jakubov ponúkol službu v misii na Starej Vajnorskej. Už je to skoro rok a pol, čo tam chodievame ako partia saleziánov a animátorov. Z počiatku celý projekt začal ako spolupráca našich saleziánov a sestier Misionárok lásky pri príprave na prvé sväté prijímanie niektorých detí. Približne pol roka naše pôsobenie na tejto periférii spočívalo iba v tejto činnosti. Po objavení bohatstva skrytého „pod pokrievkou“ sme však porftólio našich aktivít rozšírili.

Keď väčšine ľudí poviete, že chodíte na Starú Vajnorskú, pomyslia si, že asi chodíte nakupovať do čínskych skladov. Veru čínskych butikov je tam hodne. Okrem toho tam však stojí niekoľko nízkoprahových ubytovní. V izbičke s kuchynkou aj posteľou tam bývajú často mnohopočetné rodiny. Otcovia sú po robotách a ženy doma s deťmi. Alebo aj opačne, podľa situácie v domácnosti. Niektoré rodiny žijú plnohodnotne, iné živoria a popíjajú. V okolí okrem čínskych skladov naozaj skoro nič nie je, žiadne ihriská, žiadne kino, v podstate ani poriadne potraviny. Keď na tom mieste zostanete hodinu, máte pocit, že tam zastal čas.. jediné, čo vás neustále vyrušuje je pomerne hustá doprava. Ani by vás nenapadlo, že tam žijú deti a mladí. Verím, že takýchto objektov je v Bratislave veľa. Viem o nejakých v Petržalke, určite má svoje časti aj Dúbravka alebo Vrakuňa. Napriek tomu mi prechádzka po priestoroch týchto ubytovní otvorila oči. V Bratislave sú chudobní a je ich tu dosť.

Na parkovisku pred budovou ZIPP (skratka pre Závody inžinierskej a priemyslovej prefabrikácie) sme začali na jar robiť „oratko na sídlisku“ alebo skôr „oratko na parkovisku“. Zobrali sme loptu, bránky a hrali tam s chalanmi futbal, s dievčatami maľovali kriedami na chodník alebo skákali cez gumu. Začali sme čoraz viac nadväzovať vzťahy s mládežou z týchto ubytovní (a aj s ich rodičmi). Často nás šokovali ich príbehy a osudy. Bolo to však veľmi príjemné spoznávať, koľko dobra je v nich. A zároveň… áno, stretnete sa s javmi, ktoré vás pri takých malých deťoch väčšinou nenapadnú. V 11 už bežne fajčia – hoci samozrejme na krabičku cigariet ešte peniaze nedostanú ani nezarobia… nemajú však problém vyfajčiť špak zo zeme. Niektoré sa dosť skoro stretnú s drogami (v ich okolí sa väčšinou pohybuje veľa dospelých závislých od drog) či s alkoholom. Majú za sebou aj nejaké tie pouličné bitky. Počul som ako o sebe hovoria ako o „mládeži ulice“. Iný o nich hovoria, že sú to tí „chuligáni“ a „nezbedné deti“. Ja ich doprevádzam na sv. omše už niekoľko mesiacov, hrávam s nimi futbal či florbal a zažil som s nimi už všeličo. Napriek tomu vidím skôr niekoľko krásnych detí plných snov a dobrých úmyslov ako bandu chuligánov. Nemajú veľa dobrých vzorov. Niekedy mám pocit, že pri všetkej skromnosti sme možno pre nich jedinými vzormi ako tak „normálneho“ života. V svojom okolí vidia často nesprávne riešenie konfliktov a životných situácii. No napriek tomu ten povestný bod dobra svieti na nás všetkých úplne jasným svetlom.

Dievčatá sa poďakujú aspoň 5 krát za obyčajné toasty na desiatu. A chalani, hoci urobia „nezbednosť“, prídu a ospravedlnia sa. Sú vďační, usmievaví, vedia sa hašteriť, ale aj udobriť. Majú detskú radosť, škoda len, že občas pokrivenú dospeláckymi chybami. Sú to deti ulice, ale sú úžasné a mám ich rád. A vidím, že sa pri nás malými krokmi menia k lepšiemu. Možno nezmeníme ich život radikálne (hoci by sme radi), hoci by sme ich životné cesty neovplyvnili vôbec… Napriek tomu verím že to stojí za to.

Na periférii Bratislavy som spoznal úžasné deti, ktoré majú v sebe veľa dobra. A možno to dobro v nich nikto okrem nás ešte neobjavil a to by bola veru veľká škoda to nechať len tak.

Chceš nás podporiť?

Systém dlhodobého darcovstva na Trnávke.