Ráno sa nám nezačalo práve najlepšie. S krikom nás totiž zobudila nahnevaná zemanka, že ukradli Anču a jej syn Marek sa teraz nemá za koho vydať. Chcela nás okamžite poslať do bitky proti zbojníkom, ale keď si nás tak premerala očami, radšej nám najprv prikázala pripraviť sa na boj proti nim. Zbojníci boli totiž oveľa zdatnejší, a bez toho, aby sme najprv nezlepšili naše zručnosti v rôznych silových aktivitách, by sme proti nim nemali šancu.
Po hodinách trénovania a po tom, ako sme sa posilnili výdatným obedom, prišiel čas stretnúť sa s našim nepriateľom zoči-voči. Presunuli sme sa na bojové pole. Vo vzduchu bolo cítiť napätie a náš zápal vyhrať a túžba získať Aničku späť by sa dal priam krájať. Boj bol dlhý a ťažký. Zbojníci sa nás samozrejme snažili zastrašiť, ale my sme spojili sily a nič sme im nedarovali. Nakoniec musela zasiahnuť až sama Anča. Pribehla z lesa a vysvetlila nám, že naša bitka vlastne nemá význam. Hľadeli sme na ňu ako teľce na nové vráta, keď sa nám priznala k tomu, že ľúbi hlavného zbojníka Ďura a chce sa vydať zaňho, nie za Mareka. Náš zmätok ale rýchlo prerástol v obrovskú radosť. Svadba teda predsa len bude – čo tam po tom, že vymeníme ženícha?
Boj sme teda ukončili tým, že sme prijali Zbojníka ako Ančinho nastávajúceho manžela, a keďže najlepší krok po boji je skutočné zmierenie, spravili sme si duchovný večer. Bolo skvelé vidieť, ako si vieme navzájom odpustiť a vyriešiť všetky naše nezhody. Deň sme ukončili ‘‘polnočnou‘‘ omšou pri ohni fakieľ a sviečok a s pokojom na duši sme padli do postelí.
