Biblické stredy: Kniha proroka Jonáša

Kniha proroka Jonáša je výnimočná v rámci prorockých kníh Starého zákona. Väčšina odborníkov, biblistov je v súčasnosti presvedčená, že kniha nepodáva historický dej, ale podobenstvo (mášal), ktorým chce autor sprístupniť dôležitú pravdu o Božom milosrdenstve a o Božej vôli spasiť nielen vyvolený izraelský ľud, ale všetky, aj pohanské národy.

Kniha proroka Jonáša verne odzrkadľuje mentalitu Židov, ktorí po trpkej a ponižujúcej skúsenosti v babylonskom zajatí zaujali nevraživý a odmietavý postoj k pohanským národom a netrpezlivo očakávali deň, keď sa Jahve na nich za to bezprávie vypomstí. Kniha je jemnou satirou a zároveň konštruktívnou kritikou tohto úzkoprsého šovinizmu Židov, lebo učí, že Boh je Bohom všetkých národov a všetky chce priviesť k spáse. Kľúčom k správnemu pochopeniu posolstva spisu je vieroučná pravda, ktorú prorok vyjadril takto: „Jahve je láskavý a milosrdný Boh, trpezlivý a veľký v zľutovaní“. Svätopisec ilustroval túto základnú pravdu zaujímavým príbehom Jonášovho prorockého poslania.

Jonáš vystupuje ako autentický prorok, ktorého Boh posiela k Asýrčanom, nenávideným utláčateľom vyvoleného ľudu. Pozná Božiu dobrotu a predvída, že ak Asýrčania budú robiť pokánie, uniknú Božiemu trestu. Myšlienka, že nepriatelia židovského národa by sa mohli stať predmetom Božieho milosrdenstva, ženie ho k jeho nerozvážnemu činu, k úteku do Taršišu. Ako prorok a hlavne ako človek má vlastnú predstavu o spravodlivosti, súcite a odpustení a nemieni sa do poslednej chvíle týchto predstáv vzdať.

Ako protiklad tejto prorokovej úzkoprsej mentality autor majstrovsky predstavuje sympatický otvorený postoj zainteresovaných pohanov. Námorníci sú prestrašení už pri myšlienke, že sa niekto sprotivil Božiemu rozkazu a zdráhajú sa hodiť proroka do mora. Ninivský kráľ a všetci obyvatelia mesta hneď a bezpodmienečne veria prorokovmu slovu, robia pokánie a obracajú sa. Všetko sa podáva s jemnou, ale zjavnou iróniou: Jonášovo poslanie má i napriek jeho neochote mimoriadne veľký úspech v pohanskom veľkomeste, kým ohlasovanie Božieho slova vyvolenému Izraelskému ľudu veľkými prorokmi, ostalo mnoho ráz bez ozveny!

Boh prijal pokánie a obrátenie Ninivčanov a zmiloval sa nad nimi, ale „Jonášovi sa to veľmi nepáčilo a nahneval sa“. Čaká, že predsa len bude očitým svedkom zničenia mesta, ktoré ohlasoval. Vtedy Boh ukazuje svoju trpezlivosť a dobrotu aj tvrdohlavému prorokovi a dáva mu spasiteľné poučenie a praktický príklad svojho milosrdenstva. Dáva vyrásť ricínovému kru, aby robil Jonášovi tieň nad hlavou, ale aby hneď aj vyschol. Jonášovi je ľúto tejto rastliny. A Boh z toho dedukuje záver, ktorý je pointou celej rozpravy a krásne ukazuje Božiu lásku a Božie milosrdenstvo, ktorými Boh obklopuje bez rozdielu všetky svoje stvorenia. Kniha koniec koncov nie je ani tak o obrátení obyvateľov mesta ako o obrátení spurného proroka.

Každý si môže odpovedať na otázku, či má Boh v príbehu pravdu a zároveň sa opýtať, prečo príbeh nie je dopovedaný. Zmenilo sa myslenie Jonáša po tejto božej otázke? Nech už si odpovieme akokoľvek, môžeme sa domnievať, že autor textu cielene nechal záver knihy otvorený. Musíme si však na záver tejto našej úvahy položiť otázku: je záver knihy otvorený aj pre človeka 21. storočia?

Pre nás to môže byť tento príbeh príležitosťou na zamyslenie, či úprimne prajem Božie milosrdenstvo všetkým ľuďom, aj tým, ktorí robia zlo a osobitne tým, ktorí nám ublížili.

Chceš nás podporiť?

Systém dlhodobého darcovstva na Trnávke.