Biblické stredy: Kniha proroka Daniela

Kniha sa nenazýva podľa autora, ale podľa mena hlavnej osoby, ktorá v nej vystupuje. Daniel (hebr. Danijjeʼl = „môj sudca je Boh“ alebo „Boh je sudca“) bol mladý Žid zo šľachtického rodu Júdovho kmeňa. Za čias kráľa Jójakima [Joakima] roku 606 pred Kr. sa dostal do babylonského zajatia. Tam bol vychovaný na kráľovskom dvore, osvojil si babylonskú kultúru, dostal meno Belšasar [Baltazár] (porov. 1, 1 – 7) a až po prvý rok panovania kráľa Kýra v rokoch 538/537 (porov. 1, 21) mal na kráľovskom dvore vedúce postavenie medzi všetkými babylonskými mudrcmi. Vyznačoval sa verným zachovávaním izraelského zákona (porov. 1, 8), čím si zaslúžil osobitnú ochranu Jahveho (porov. kap. 1; 6, 3 – 24). Svoju vynikajúcu múdrosť preukázal pri vykladaní snov.

Kniha proroka Daniela opisuje Danielove zážitky na babylonskom kráľovskom dvore. Daniel a jeho traja spoločníci Chananiáš [Ananiáš], Míšael [Mízael] a Azariáš víťazne prechádzajú ťažkými skúškami, ktoré i s nasadením života podstúpili, lebo chceli za každú cenu ostať verní izraelskému zákonu. Tento ich žiarivý príklad vyznávačskej vernosti mal za následok, že aj sami pohania vzdali úctu a chválu ich Bohu. Všetky tieto obdivuhodné veci sa postupne odohrávajú v Babylonii.

Ak chceme toto dielo literárne správne zaradiť, treba vziať do úvahy súveké dejiny a najdôležitejšie udalosti Blízkeho východu od 6. do 2. storočia pred Kr., ktoré tvoria historické pozadie Knihy proroka Daniela. Konflikt medzi židovským náboženstvom a pohanskými panovníkmi týchto historických období je totiž základnou témou Knihy proroka Daniela. Treba však pripomenúť, že autor v nej rieši tento problém z Božieho hľadiska. Vyzdvihuje fakt, že Boh opísané udalosti už dávno predvídal a dopustil ich, aby ukázal, že izraelská múdrosť prevyšuje každú pohanskú filozofiu, a potvrdil pravdu, že Boh Izraela je Pánom dejín, ktorý „zosadzuje a ustanovuje kráľov“ (2, 21) až do času, keď definitívne ustanoví svoje kráľovstvo na celej zemi.

Dej tejto knihy zvýrazňuje, že aj v zajatí Daniel a jeho spoločníci ostali verní predpisom zákona. Napríklad predpisu o čistých a nečistých jedlách (Daniel odmietol jesť kráľovský pokrm, ktorý mohol byť obetovaný modlám a radšej si žiadal jesť strukoviny). Traja mládenci nekompromisne odmietli klaňať sa zlatej Nabuchodonozorovej soche. Daniel sa napriek Dáreiovmu ediktu aj naďalej modlil k svojmu Bohu. Všetky tieto príbehy boli poučením pre Židov, ako sa treba správať voči bezbožným výnosom pohanských kráľov, ktorí okupovali Izrael. Okrem toho sa osobitne zdôrazňuje, že odvaha a múdrosť Daniela a jeho spoločníkov vždy zvíťazili a že Nabuchodonozor a Dáreios museli uznať zvrchovanú moc Boha Izraela, lebo on vždy vyslobodil svojich verných zo všetkých nebezpečenstiev, ktorým sa vystavili pre slávu jeho mena. A Boh bude určite po boku verných Židov v úkladoch a nebezpečenstvách aj v súčasnosti. Ako vidno, cieľom knihy nie je povedať nám, kto bol Daniel, ani porozprávať nejaké príhody z jeho života. Ich cieľ je čisto poučný, lebo chcú iba oslavovať Danielovho Boha a ukázať, že on prekríži aj plány najmocnejších panovníkov a ochráni svojich služobníkov, ktorí dôverujú v neho. Slovom, kniha má povzbudzovať a posilňovať nádej prenasledovaných Židov.

Chceš nás podporiť?

Systém dlhodobého darcovstva na Trnávke.