Biblické stredy: Kniha múdrosti

Autorstvo Knihy múdrosti sa pripisuje kráľovi Šalamúnovi, ktorého biblická tradícia pokladá za najväčšieho »mudrca« (porov. 2 Krn 1,12; 1 Kr 3,12). Ide však o literárnu fikciu ako v prípade Knihy prísloví, Kazateľa a Piesne piesní. Po grécky ju napísal anonymný helenistický Žid žijúci v Egypte, pravdepodobne v Alexandrii, centre helenizmu a židovskej diaspóry. Svedčí o tom najmä skutočnosť, že dobre pozná grécko-helenistickú kultúru (reč, filozofiu, náboženstvo, inštitúcie atď.), že používa Bibliu v gréckom preklade Septuaginty, že má veľký záujem o Egypt atď. Knihu napísal niekedy v r. 80-30 pred Kr. Kniha múdrosti je teda najmladším spisom Starého zákona. Privádza čitateľa priamo na prah novozákonných spisov.
Kniha bola napísaná pre Židov v diaspóre, vystavených škodlivému vplyvu filozoficko-náboženských prúdov v helenistickom prostredí, aby ich posilnila vo viere. Autor používa výrazy a pojmy gréckej filozofie a so zreteľom na helenistickú mentalitu podáva relektúru a reinterpretáciu predchádzajúcich starozákonných textov. Preto možno Knihu múdrosti právom definovať »pokus o dialóg s gréckou kultúrou«. Nejde tu však o syntézu gréckej filozofie a židovskej viery. Autor Knihy múdrosti ostáva úplne verný viere a biblickej špiritualite Izraela, ale zároveň má odvahu nadviazať »ekumenický« dialóg s pohanmi a predstaviť im židovské náboženstvo v kategóriách ich myšlienkového sveta.

Cieľom knihy je teda aktualizovať biblické texty a fakty dejín spásy so zreteľom na súčasné pomery a životnú situáciu ľudí a spoločnosti, na ich aktuálne problémy, potreby a pod.

Autor Knihy dáva jasnú odpoveď na mnohoraké otázky, ktoré vyvinutá helenistická kultúra a náboženské prenasledovanie kládli nábožnému Židovi, aby ho posilnil vo viere a vlial mu novú nádej do budúcnosti.

Pre Grékov bola múdrosť predovšetkým cestou k poznaniu a k uctievaniu božstva. Pre autora knihy je ona Božím zjavením, ktoré sa uskutočňuje v dejinách Izraela a v stvorených veciach. Lepšie povedané, ona svedčí o nekonečnej Božej láske, ktorá „všetko riadi najlepšie“ (8,1). V tomto zmysle je múdrosť skôr predobrazom Božej milosti, ktorá vrcholí v Ježišovi Kristovi. Vskutku, múdrosť prebýva v dušiach svätých (porov. 1,4; 7,27), je podobná Pánovmu duchu (porov. 1,4-7; 9,17) a je pokladom, ktorým človek nadobúda priateľstvo s Bohom (porov. 7,14.28). Múdrosť je aj zárukou zachovávania Božieho zákona a privádza človeka k blaženej nesmrteľnosti (porov. 6,17-20; 8,17). Keďže je Božím darom, treba o ňu prosiť v modlitbe (porov. 7,7; 9,1-18).

Najdôležitejším a novým učením Knihy múdrosti je odpoveď na záhadné a mučivé otázky, ktoré boli hlavnou témou, ostali však nevyriešeným problémom v Knihe Jób: prečo spravodlivý človek na tomto svete trpí a umiera bez odmeny? Učením, že „Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť“ (2,23), autor vlieva blaženú nádej všetkým spravodlivým. Verné duše budú žiť aj po telesnej smrti spojené s Bohom v pokoji a v šťastí bez konca a v čase Navštívenia alebo Súdu dostanú zaslúženú odmenu (porov. 2,22; 3,1-9; 4,7-14a; 5,15-23). Takýto rozdielny osud mŕtvych autor opisuje v hl. 3 – 4 sériou protikladov, v ktorých na jednej strane približuje obraz blaženého posmrtného života spravodlivých (porov. 3,1-9; 3,13-15; 4,1-2; 4,7-16) a na druhej smutný osud hriešnikov (porov. 3,10-12; 3,16-19; 4,3-6; 4,17-20). Piata hlava je potom grandióznou scénou súdu, alebo lepšie »samoodsúdenia« hriešnikov. Obžaloba hriešnikov nemá ráz vonkajšieho, súdneho pojednávania, ale prýšti z vedomia vlastnej viny a z trpkej autokritiky (porov. 5,3-13). Hryzenie svedomia ostáva aj v ich záhrobnom živote mučivým nástrojom ich trestu a ortieľom osobného zatratenia. Slovom, posmrtná odmena a trest človeka sú iba logickým záverom jeho slobodnej voľby v konaní dobra alebo zla počas jeho pozemskej existencie.

Kniha múdrosti, už na prahu kresťanstva, je naozaj bohatým duchovným prameňom, ktorý vlieva aj do duše dnešného čitateľa veľkú nádej a zdravý optimizmus, ktorý zaručujú jej posledné riadky vo forme hudobnej metafory (porov. 19,18) a táto záverečná oslavná antifóna: „Lebo vo všetkom si, Pane, povýšil a oslávil svoj ľud, neopustil si ho, ale vždy a všade si mu pomáhal“ (19,22). No tento »Boží ľud« už nie je len Izrael starej zmluvy, ale všetci spravodliví, ktorí milujú Božiu múdrosť, pravdu a spravodlivosť.

Chceš nás podporiť?

Systém dlhodobého darcovstva na Trnávke.